Zuzana Kmentová
pominuteľné dno
Každý máme nejaký ten žalobníček. Niekto píše denník. Mne mal z mojích myšlienok pomôcť môj blog. Len než som sa nazdala ma niekto aj čítal. Ja viem blog sa píše lebo dúfame že si to niekto prečíta a bude mať z toho radosť alebo aj nie. Bude sa dať o tom porozprávať alebo pohádať, možno niekoho zrazu nebudeme mať radi alebo vyhlásime za blázna. Môj blog mal byť môj. Mal mať utajených čitateľov. A mal byť sondov do mojej duše, teda ak dušu uznávame ako nejaké duchovno nie iba na kolese bycikla. A tak som si zriadila knihu myšlienok. Zapisujem si do nej keď ma to chytí a potrebujem sa vypísať. Väčšina textov ma napadne pri myšlienke na niekoho. Sú to aj nikdy nevypovedane rozhovory. Píšem často ľuďom, človeku,s kým nehovoríme spolu. Je to zrkadlo. Je to temnota aj svetlo. Chcem aby to niekto vedel. A tak pomaličky po špičkách sa budem deliť o niektoré texty, za ktoré sa budem hanbiť lebo je to ako byť nahá, len v myšlienkách. P.S.: Tento text ma napadol pri myšlienke na Vlada, uja s ktorým som mlčala lebo som sa bála hovoriť. Keď som toto napísala pomaly hovorím ..
