Predvečer Valentína. Čakanie na princa pominulo. Opäť zablúdil medzi cudzie nohy ..
A tak Ja. Víno. Neposlušné ruky na klávesnici. Tematická hudba môjho žánru.
Virtuálne pohádaná s o niečo menej virtuálnym frajerom. Polohluchá na jedno ucho. Racionálna.
Sledujem neutíchajúce padanie vločiek za oknom. Poletujúc z oblakov netušia na akú špinavú zem sa rútia. A napriek všetkej tej špine tohto sveta spolu tvoria bielu perinu na ňom. Pomáha mi to aspoň na chvíľu zabudnúť.
Sedím za oknom a želám si isť von, dnes zostane len pri želaní. Dnes tu zostavám zavretá so svojimi myšlienkami, starostami a vôbec so mnou. Čo je dosť náročné aj pre mňa samú.
Prišla som o ilúziu svojej budúcej slobody. Presne tak ako to znie. Teraz mam krátky čas na rozmýšľanie, kým sa bezhlavo vrhnem do ďalšej nezmyselnej etapy svojho života. Na zisťovanie čo chcem. Kým som a kým chcem byt. Hlavne na to čo chcem zmeniť. Zmena. Tak veľa výhovoriek si proti nej chystám, tak malo odhodlania k nej mam. tak strašne po nej tužím. A dnes už môžem aj povedať že ju potrebujem aby som prežila.
Depresie zmátajú moju hlávku a chuť konca už takmer cítim na perách. Len snáď preto že nechcem byt horšia ako tie padajúce vločky len preto ako oni i ja to nevzdávam. Hoci padám na čím ďalej tým špinavšiu zem.
Zdravie zrádza a chuť vyzdravieť neprichádza.
Príde ďalší deň ? Taký ako ten včera, ten za nim, dnes ? Bude čierna zase dominantou mojej mysle, či ma nejaká iná farba prítomnosťou poctí ? Vo víre otázok oddávam sa radosti z možnosti sa nad nimi zamyslieť.
A riešenia nechávam ako vločky miznúť v hromade snehu.