Podivuhodné Myšlienkové Pochody

Autor: Zuzana Kmentová | 1.12.2012 o 13:51 | (upravené 1.12.2012 o 14:53) Karma článku: 0,31 | Prečítané:  198x

Občas sa mi zdajú moje problémy mizivé, ale ako už aj ich prívlastok naznačuje týkajú sa bezprostredne mňa.  V porovnaní s vojnami, ktoré každý deň nezmyselne ľudia proti sebe vedú, neuvedomujúc si že jediný komu tým ublížia sú oni sami, alebo s výkyvmi počasia, či násilím vzbudzujúcim strach ľudí, v porovnaní s týmto všetkým sú naozaj mizivé. Ale v porovnaní s minisvetom môjho vedomia sú obrovské a stále sa k nim vraciam ..

Začne to niekde tam na rozhraní zdravého rozumu a toho, čo rada nazývam mnou, je to tá osoba čo je pojasená, zmätená, impulzívna a často nesústredená až zbrklá, tá čo chce vśtko hneď a tu, všetko vedieť, pochopiť a napraviť. Začiatok je jednoduchý. Myšlienka. Pohľad. Spomienka.

Keďže niekto (niečo) zariadil že sme ľudia rozmýšľajúci bezpodmienečne musí prísť úvaha. Rozmýšľanie nad tým čí oným nápadom, snaha o pohľad z hora, z prava z ľava a vôbec zo všetkých možných aj nemožných uhlov. Napriklad môj nekonečnź pribeh je úvaha čo ak, čo keby som niečo urobila inak, čo by bolo teraz (výsledkom tejto úvahy je vždy že by to mohlo byť len lepsie a ja som urobila chybu že som neurobila ten čo ak ). Úvaha je u mňa väčšinou našťastie posledným bodom. Občas ma totiž aj samú dokáźe prekvapiť nad čím dokážem rozmýšľať, a tu sa objaví moje impulzívne je a hovorí "jasné poďme na to takto to predsa už nemá zmyseľ! čo sa môže stať, veď aspoň konečne niečo zmeníš .. "

Popravde to čo sa môže stať väčšinou vysvitne až keď je to už staté. či už ráno so strašnou opicou na krku a v hlave s výkladom, na perách celkom zbytočná otázka "čo sa stalo ?" (pretože odpoveď je často nežiadúca) alebo ktovie kde zatúľaná, ufúľaná a zdeptaná. Občas predsa len niečo zmením, pohľad na samú seba. Na tú krásnu a čistú osôbku, ktorou chcem byť snaď odjakživa versus tú osobu, ktorou som.

Nie uplne všetko je na mne zlé nech nie som uplne sebakritická, ale všetko to, čo mi má priniesť do ďalšieho života šťastie, či už formou peňazí alebo dobrého manžela - ďakujem babke za jej narážky že ie som dosť žena a žiaden ma nebude chcieť, a zvyśku rodiny, čo tvrdia že bez peňazí sa nedá žiť - alebo zdravie ( asi len fyzické lebo psychicky mi to už dávno nevyšlo) alebo samozrejme postavenie. Postavenie, občas hlavne ráno pre mňa vec obtiažna. Čo sa týka tohto postavenia v hyerarchii spoločnosti mám pocit že stojím na opačnej strane než by som chcela. Tu prichádza na rad zase moje ja: " tak s tým niečo už konečne urob ! Vieš koľko ľudí ken tak stojí, kuká a fňuká ? Ty ešte s tým môžeš niečo urobiť tak makaj !!"

Tu. Práve v tomto bode. Tuto je si treba uvedomiť čo vlastne chcem. Ano, mám svoje sny. Niektoré sa od detstva nezmenili iné sa zase zmenili. Napríklad nestíham už mať dieťa ako 16-ročná, ani ako 18-ročná. Dokonca ani neujdem v 16 z domu a nezačnem konečne žiť svoj život (vtedy bola predstava aj tak ze so svojím vlastným dieťaťom ako bezdomovkyňa v podstate žiť z ruky do úst alebo ujsť oveľa ďalej ako len na ulicu). Ani "kresliřka" sa zo mňa už asi nestane ( aj keď tohto sna sa nedokážem vzdať). Ale ešte stále môžem robiť dobročinnosť, čo som vždy chcela. Vždy ma fascinovalo ako si ľudia dokážu pomáhať, byť k sebe ohľaduplní a spolupracovať, až pokým neprišiel niekto a nezačal tvrdiť o sebe že je niečo viac (ja som ... kto je viac !?). A niekde tu sa zrodila nadradenosť, neznášanlivosť a mnoho ďalších iných ností ( okrem cnosti).

Toto všetko a mnoho iných mojích tvorivých napadov teda ešte môžem. Aspoň v snovej forme. Pretože pravda je taká. Mám 21 ťahá mi na 22. rok môjho života, bývam doma s matkou a sestrou, študujem na vysokej škole a jednié čo mi občas dovolí zabudnúť na to, kde a kto som a že s tým neviem pohnúť je alkohol a potom tie moje alkoholicke okná, vďaka ktorým si už nemamätám takmer nič. (Aspoň si môžem každým dňom a každým krokom tvoriť nové a snaď lepšie spomienky)

Tak aký mám teda problém? Od momentu, kedy som prvý krát začala slobodne rozmýšľať sama za seba, mať svoje názory a hnevať sa na to, čo podľa mňa nebolo správne o dobrote rozhodnutí nevraviac, od tohoto okamihu čakám a ja stále len čakám na deň kedy budem môcť začať žiť svoj život. Či už na ulici bez peňazí, alebo v Californii na vlnách to je jedno. A možno má babka pravdu a nikdy ma nebude žiaden chcieť, aj keď moja matka zaryto tvrdí že príde hlúpy čo ma kúpi, aj to je dve. Som v bakalárskom ročníku, mám pred sebou teda ešte minimálne dva a pol roka štúdia, teórie a krotenia svojich myšlienok, drzosti a nebezpečnej nevrlosti a potom možno budem môcť ísť a žiť. Vymenila by som svoju školu, svoj život tu za ťavu a pár peňazí na cestu, aby som už mohla konečne ísť a žiť. Zažiť život v mojom podaní.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?