Povedala som že som prestala fajčiť a z času na čas to aj bola pravda, kým neprišlo na to že ma niekto ponúkol cigaretou a ja som si povedala a prečo nie. Prečo by som si nemala zapáliť keď okolo mňa ľudia fajčia. Dokonca občas som sa načapala dýchať dym lebo som mala chuť len na dva šluky.
K tomuto rozhodnutiu vedie spletitá cesta. Hoci som sa takto rozhodla už dávnejšie doposiaľ mi to nevydržalo dlhšie ako pár mesiacov. Poväčšine potom prišlo skúškové a ani nie tak kvôli odbúraniu stresu po skúške, ale skôr aby som mala čo robiť s rukami kým som neisto čakala na výsledky a prepadala panike alebo čo sa stávalo častejšie aby som sa nejako vyrovnala s neúspechom na skúške. Pretože na každej skúške záleží, hoci aj na takej čo je za najmenej kreditov.
Keď som v piatok podvečer vypočula v Senci rozhovor dvoch chlapcov, čo mohli mať asi 12 rokov, a rozprávali sa o tom koľko peňazí minuli na cigarety nebolo mi všetko jedno. Pri ďalšom zamyslení som prišla na to že to nie je iba ich chyba. Vidia to na nás starších. Snažia sa rýchlo dospieť a mylne si myslia, že im k tomu pomôže cigareta v ruke. Vidia to ja na mne. Veď keď môžeme my prečo nie oni ? Pretože nemajú toľko rokov ako my. Pretože si tým ničia zdravie ? Nám to zdravie neničí ? Títo malí ľudia sú obrazom nás samých. A ja nechcem aby boli aj mojím.
Nevraviac o tom že človek smrdí ako popolník alebo ako veľmi lacný pajzel. Môžeme sa tváriť, že sme s tým spokojní, ale ja nie som.
Je načase mať sa aspoň trochu rada. Postaviť sa sama sebe a zamyslieť sa či naozaj nám nevadí že kvôli pár sekundám a oblaku dymu mi stojí za to.
Som Zuzana Kmentová, alebo ako to mam ja osobne radšej Lea. Mám 21 rokov. Študujem na univerzite. A napriek všetkým mojím neduhom sa mám dosť rada na to aby som začala byť tým kým som a nebyť tým kým nie som. Snažiť sa byť lepším človekom, byť lepšou verziou mňa samej. V mojej vízii tejto verzie cigarety nie sú, ani smrad ako z popolníka.
Mne postačí že mám čierne svedomie, nemusím mať aj čierne pľúca. Aj keď to má znamenať že sa dožijem staroby. Nič nie je jednoduché. Byť mnou a vlastne ani byť kýmkoľvek iným nie je vôbec jednoduché. Zmyslom človeka je byť najlepšou verziou seba samého, aj keď to pre každého znamená niečo iné. A tak som sa rozhodla, že dnes v taký obyčajný deň ako je 09.09.2012, že vyhodím takmer prázdnu krabičku cigariet ( ktoré mám už celkom dlho) a ďalej sa pohnem už bez nich. Kvôli sebe.
V závere sa chcem ospravedlniť všetkým, ktorým som tvrdila že nefajčím. Snažila som sa. Chcela som to tak, ale vždy sa našlo nejaké to ale a nejaká príležitosť na povedanie si prečo nie a rozpálenie konca cigarety. Tento raz už naozaj nechcem fajčiť.