reklama

Môj nebelaso-belasý rok

O tom ako a hlavne prečo som sa pokazila alebo o tom čo rok dal, čo rok vzal. Všetko je pravda. Nič nemá zmyseľ ale aj tak to do seba zapadá. Nasledujúci text popisuje čudesné veci čo sa mi stali respektíve čo som si stala. Zamlčané sú tam iba veci čo sa nerozprávajú.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Za posledný rok sa toho veľa udialo. Veľa nových pocitov, množstvo nových ľudí a neskutočne veľa prehier - to je charakteristika, ktorá sedí aj na mňa aj na Slovan. Pred rokom sme plakali, že sme nezískali titul. Opili sme sa na after party a rozliezli každý iný smerom. Môj smer bol v znamení pracovnom. Na mňa až priveľmi, keďže som počas roka nepracovala vôbec a zrazu skoro stále. Popri práci som sa trápila s veľmi náročným skúškovým v škole to som ani netušila, že mi to bude pripadať ako prechádzka ružovou záhradou oproti tomu čo sa na mňa chystalo. Zaťať päste a zuby a nejako sa prebojovať ďalej do leta. Do prázdnin.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prázdniny. Robota. Nové myšlienky. A áno aj nový ľudia. Po robote sme išli na pivo jedno dve tri, a potom späť do roboty alebo spať. Dni boli nekonečné. Slnečné. A musím sa priznať, že sa mi obdobie od topfestu po uprising celkom dosť zlieva do jednej dlhej a náročnej party. A tiež že nebolo pre mňa ľahké ťahať dni "po robote do krčmy" a mierne proti srsti mi boli dni "po robote na disco", ale ako to tak býva človek si zvykne na všetko. Dôležitý bod môjho leta bol aj ten, keď som nečakane dostala pusu a vtedy sa mi ten ujo zapáčil a zrazu sa objavil v inam svetle a začala som o ňom uvažovať úplne inak. Čo mohlo byť spôsobené tým množstvom alkoholu. Ďalší nový pocit. Či to bol dobrý alebo zlý pocit neviem. Pravda je taká, že sa mi s týmto pocitom ľahšie usmievalo. A bolo celkom fajn mať s kým tráviť tieto nekonečné dni.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jún sa topfestom preklopil do júla. Za pozastavenie mi stojí aj Topfest, ktorý bol extrémne blatový a mokrý. Úžasné bolo zistiť, že keď som urobila chybu a priznala sa bolo mi odpustené. Čo znovu vyznieva celkom vtipne keďže tento človek, ktorý mi na topfeste poskytol azyl na úkor vlastného pohodlia a dával na mňa pozor a ktorého by som nevymenila sa asi na mňa hnevá a znovu právom. A predsa ešte jedno pozastavenie na topfeste. Povedala som že ak mi niekto povie že som krásna keď som bola špinavá a celá od blata, že je to láska. Bolo mi povedané že som krásna.

Júl. Menej roboty. Viac času. Aj čas konečne okúsiť vodu. A čas sa aj nudiť. Nekonečné boli už iba asi tri dni do týždňa. A práve vtedy keď bolo viac času na premýšľanie som myslieť prestala. Aspoň myslieť hlavou. Začala znieť otázka "prečo nie?" namiesto "prečo áno?". A zistila som, že som ľahko ovplyvniteľný človek a preto aj ľahko manipulovateľný. Po zmeškaní memoriálu, na ktorý som sa tešila aj preto, že som sa chcela stretnúť so slovanistami a tiež som tam mala hrať futbal. Nie, neviem to hrať, ale tam ide o zábavu. Ten víkend som nebola doma. Mala som voľno z roboty. A aj tak som neopustila štyri steny. Napokon som sa objavila v nedeľu na upratovaní po memoriáli. Stretla som tak iba pár ľudí. Ale bola som tam s úsmevom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z tých akcii fanklubu slovanistického by stál za zmienku ešte jeden výlet. Kde už pri odchode na mňa museli čakať hodinu. Bolo to preto že len tú hodinu som bola doma. Celú cestu, asi dve hodiny, mi bolo zle. A zaslúžene. Viac k tomu radšej neprezradím lebo to som si ešte neodpustila.

Postupne som bola stále ďalej od fanklubu, ktorý som mala dosť rada a bližšie niekomu a niečomu čím som nechcela byť. Ale to som vtedy nevedela aj keď mi to kričala do hlavy osôbka, ktorá mi bola najbližšie. Dobré je že o niekoľko mesiacom neskôr som to pochopila, ale tá slečna čo mi to hovorila so mnou už nehovorí. čo napriek tvrdeniu väčšiny je pre mňa v konečnom dôsledku zlé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z júla je august a ja som opäť v plnom pracovnom nasadení a zisťujem že nestíham päť nekonečných dní mať v jednom týždni. A že nie je také jednoduché stíhať ešte aj robotu. A začala som hovoriť nie na pivo po robote, ktoré končí až ďalší deň ráno. Zaslepená niečím, čo som mylne považovala za lásku som sa hnala smerom, ktorý nebol môj. Spánok bol luxus, ktorý som si nemohla dovoliť často. A tak som chodila do roboty že som videla iba na dva metre pred seba.

Z augusta sa mi páčili iba tie nekonečne rozhovory triezvych, polotriezvych a netriezvych ľudí medzi sebou. Aj keď pozastavila by som sa iba nad jedným z nich. Na balkóne pri cigarete s človekom, ktorý je nezvestný. Vtedy som tomu nerozumela ani prečo mi to vravel ani prečo sme sa o tom človeku spolu rozprávali, až neskôr to dávalo zmysel.

Uprising. Moje jediné dva dni keď som sama sebou a nikým iným. Keď rána sú krásne a plné slnka aj keď akurát prší. Svet je farebnejší a hlavne tá hudba. Krásna hudba. Boli sme predčasne vyhnaný z areálu veľkým vetrom. Prišla som domov a odpadla do postele. Deň na to do roboty. A ďalší deň skúška v škole. Oba dni dopadli podobne na FX.

Ako sa blížila škola bolo treba dať zbohom letu. Dlho som protestovala proti tomu, že mi končí leto. Vybrala som sa na dovolenku do Zvolena. Predĺžený víkend v krásnej prírode so super ľuďmi. Tajne som dúfala, že tam začnem zase myslieť hlavou. Pretože sa blížila škola. Nepodarilo sa.

Neviem presne kedy to bolo, asi august, ale za zmienku stojí aj ako mi slečna, čo mi vtedy bola najbližšie chcela ukázať človeka s ktorým vtedy niečo mala. Nazvime ho kuriér. bol to zaujímavý večer pri víne. Ešte stále som veľmi nepochopila prečo sa ma pokúšal dostať do postele. A slečne bolo veľmi zle, bude to znieť divne, ale podľa mňa to bolo preto že sa jej dotklo že kuriér, na ktorého sa naviazala viac ako zvykla na iných, sa pokúšal o mňa. Nuš do týždňa sa so mnou nerozprávala vraj nie preto ale skôr si myslím že nie len pre to. Nič menej s kuriérom ešte občas skočíme do kina, ale od vtedy som už u neho nebola.

Nuš začala škola. Najviac som sa tešila na október. 2. október. S ujom čo som ho spoznala v robote, odkiaľ ho vyhodili, som sa ešte stretávala.

2. októbra bol zápas NY Rangers - Slovan, na ktorý som vzala svojho otca. Čo bolo asi jedine normálne rozhodnutie za leto. Treba dodať že na tento dátum nebudem spomínať iba v dobrom, že som videla klub svetového kalibru.

Zamyslela som sa. Po lete zrazu bolo viac ľudí, čo sa so mnou nerozprávali, pre ktorých neexistujem a podobne ako tých čo sa so mnou bavia. V podstate som zostala sama. Až na slečnu zo Zvolena. Nevypláca sa na všetko vykašlať a iba si užívať. Vtedy som sa krátko stretávala so sympatickým človiečikom z vody. Skončilo to ako inak zaujímavo. Keď mi ráno povedal že ma ľúbi a dva dni na to bol fuč na Zélande. Sama. Zdravie nalomené od toľkého alkoholu, mozog lenivý a čo je na tom najhoršie sama. Pripadala som si strašne stará. Niekedy v tom čase si môj bývalý začal so šestnásť ročnou, takže som si pripadala ešte staršia. A začínalo toho byť na mňa veľa.

Môj spôsob riešenia problémov - útek. Takže hurá do Viedne. Vtedy mi tam býval kamarát. Na tom ujovi mám rada že mi dokáže celkom vysvetliť chlapské činy a počiny. Celkom múdro vravel, aj keď vravel nech sa vykašlem na uja z roboty a nechám ho v lete, tam kde patrí. Samozrejme že som to neurobila, nie vtedy. Popravde veľmi mi nepomohlo keď mi v noci nechcel dopriať spánok, aj tak som spala.

Mierne neistá som sa vrátila. Veľmi sa mi páčil jeden ujo nazvime ho viliak. Zo školy. V stave pod ťažkým vplyvom alkoholu som ho našla na nete. Chvíľu sme si písali. Dohodli sme sa že pôjdeme na kávu. Čo je zaujímavé naozaj sme na ňu šli. Teda skôr na pivo. Po troch dňoch odkedy som ho našla sme šli na rande do týždňa sme v tom lietali. Na druhom či treťom rande ma ľúbil. Idyla. Nuš ale sme na svete a v Bratislave takže viliak bol a je stále zadaný. Bolelo to keď sa rozhodol že si nechá frajerku čo má. A čo je divné na naše prvé rande ju dovliekol. Teraz mi to príde skôr vtipné ale vtedy som skoro vybuchla. Potom sme sa jeden druhému v škole vyhýbali, čo je v mojej škole nemožné. A ujo z vody sa rozhodol že ma už asi neľúbi - tak mi to bolo napísané, ešte stále neviem čo i o tom mám myslieť.

Ideálny čas ísť do Londýna. Kvôli môjmu strašnému strachu zo vzlietavania a zosadania lietadla som si s viliakom dohodla stretnutie po návrate. Jednoducho naivne hlúpa a ešte aj blond. Milujem Londýn. Aj preto som tam šla a tiež preto že tam býva ujo (z topfestu), čo mi povie keď robím hlúposť a hlavne nemusím rozprávať nič. Asi aj preto že nemá rád môj hlas. Londýn bol ideálny útek pred sebou a svojím životom pretože Londýn mi nikto a nič nepokazí nikomu to nedovolím, ani sebe.

Po týždni zase doma. Povedala som si že si tam kúpim dom do desiatich až pätnástich rokov. A klamať sebe sa neoplatí, tak si tam ten dom budem musieť asi kúpiť. S viliakom som sa stretávala.

Bývalého narodky. Presne tak ako to znie. Ten decembrový večer mal aj výhodu. Jeho kamaráti mali podozrenie že mladá ho ťahá za nos. Aj preto som tam bola. Povedal mi že je šťastný tak som mu povedala že tých pár ľudí čo im na ňom záleží sa boja nech to nedopadne zle, nech si dáva pozor. Kiež by sme každý mali takých kamarátov čo sa o nás boja. Samozrejme že to skončilo zle ale až po pol roku.

V decembri som použila mozog. Urobila som konečne správnu vec, toho roku asi jedinú. Prestala som sa stretávať s viliakom. Povedal mi že aj keď je so mnou tak cíti že patrí k nej - Au. Na čo som mu iba povedala že na čo sa to tu teda hráme. Zaujímavé bolo že to bol štvrtok a v pondelok sa chcel tváriť akože nič. Som síce ako jojo ale toto by nebolo správne. Celkom ťažké obdobie ma čakalo. Hlavne som sa snažila nepozerať späť pretože jeden ma ľúbi a nechá ma tu samú druhý ma ľúbi ale aj niekoho iného a tú inú viac.

Silvester vo Zvolene. Ten som si tiež ešte neodpustila. Pilo sa domáce pálenô. Potom som sa dozvedela že po polnoci do mňa nalievali aj 98% lieh. Čo mi prišlo divné že im bolo dovolené. Aj keď kto im to mal zakázať keď ja som v tom čase už nemala ani obraz ani zvuk.

Začalo skúškové. To bolo fiasko. Len tak tak som sa nejako prebojovala s urobenými iba dvoma skúškami z asi šiestich. Moje narodky. V ten deň mi napísal ujo z roboty. Áno, naivne som si myslela že mi zaželá k narodkám a vytiahne ma von. Nie. Mám taký zlozvyk že ľuďom, na ktorých mi záleží beriem veci, aby som si ich pamätala, nech mi ich má čo pripomenúť. Keďže moja pamäť už nie je ani na mená ani na tváre, ale je na pocity. Takže si budem pamätať pocit čo som mala s tým človekom. A od uja z roboty som si vzala jeho kolotočársky prsteň s lebkou. Pamätám si že si ho kúpil asi dva dni po tom čo som nastúpila do roboty. A on chcel ten prsteň naspäť. Na moje narodky. Tak som mu tvrdila že ho nemám. Vtedy si skoro ublížil. Mal seba deštruktívne stavy a depresie. Strašne som sa vtedy bála o neho. V noci som mu napísala že mám jeho prsteň a že mu ho vrátim. Tento pocit som si nechcela pamätať. Strašný strach o človeka.

Stretli sme sa nejaký týždeň potom. Vrátila som mu prsteň a opili sme sa. Je prvý človek ktorému som jeho vec vrátila. Vysvitlo že môj strach bol hlúpy - vtedy.

Narodeniny som oslavovala až vo februári, mesiac po. Opila som sa s tou hŕstkou kamarátov čo mi ešte dostalo. To bol ťažký večer. A zaujímavé obdobie. Môj najlepší kamarát sa na mňa vykašlal a neoslavoval so mnou. Tuším bol s mojím bývalým či kde. Zaujímavé je že bol jediný koho som na svojej oslave chcela mať.

V marci sa mi vrátil kamarát z Londýna. Po mojej návšteve sme sa kúsok prestali rozprávať lebo sme si obaja moju návštevu predstavovali inak. Zavolal ma na chatu. Cítila som z toho trochu zradu ale vedela som že tam pôjdem. Netušila som že to bude najlepšie rozhodnutie za posledné obdobie.

Na chate bolo super. Slniečko. Pivo. Zelená jarná trávička. Cez deň opaľovať sa na slnku a behať bosá, samozrejme nenamaľovaná. Večer sláviť život. Bolo tam krásne. Päť dní v raji. Tam som si začala s ujom temným. S nim je super. Bolo. Stretávali sme sa ešte dva týždne. Krásny pocit. Všetko začalo dávať zmysel. Stretla som sa z ujom z roboty a konečne som s ním ukončila kontakt, zrazu som mala na to dosť síl. Ale každému len to, čo mu patrí.

Odchod do Londýna. Ujo temný odišiel do Londýna. Dlho mi trvalo kým som si uvedomila že nezavolá a nepôjdeme von. Kebyže sa stretneme na pol ceste tak by to bolo asi niekde v Nemecku a to by som určite meškala. Vtedy som pocítila potrebu ísť na hokej. Lístky zohnať bolo pre mňa nemožné. Čím ďalej tým viac som prežívala to, čo sa dialo na obrazovke pri sledovaní hokeja. Chytala som pomaly infarkty. Na čo som si povedala že musím ísť na hokej, pretože nie je normálne robiť toto doma keď môžeš na štadióne.

Tak som sa dostala na výjazd do Košíc. Posledný výjazd sezóny. Vedela som že titul pôjde domov. Že napriek všetkým prehrám a trápeniam sa so súpermi napriek tomu vyhráme. Počas zápasu som raz zapochybovala čo ak sa mýlim, nebolo by to prvý raz.

Majstrovský pocit sa nedá prirovnať ničomu inému. Žiaden podobný pocit som ešte nezažila. Cestou z východu som sa iba raz pozastavila pozrela sa okolo a zistila že to všetko za to stálo. Rozmýšľala som nad tým prečo som nechodila na hokej, bol to strach z ľudí ich postoja voči mne a tých pohľadov. Vždy keď som chcela ísť hanbila som sa že som predtým nebola. A napokon som sa prekonala a šla som a bolo mi jedno ako to vidia oni pretože som tam nešla kvôli nim ale podporiť tým ktorému fandím. Cestou domov, bola to dlhá cesta, som zistila že už som nechala uja z roboty na východe a uja bývalého v Žiline. Obrazne, že už ma nebolia ich chyby že je mi jedno keď robia hlúposti, pretože každý musí porobiť nejaké hlúposti aby prišiel na to že sú to hlúposti. Za tento rok som to niekoľko krát skoro vzdala. Vykašlala sa na všetko a jednoducho odišla navždy. Som šťastná že som to neurobila. Mám dorezané nohy, asi si za to môžem sama keď pijem som seba deštruktívna, hlas ešte stále nemám normálny, bolí ma asi všetko a mám "kocovinu" ale aj tak je to krásne. Sme belasí. Sme majstri.

Aj ja som belasá, aj ja som majster !!

Zuzana Kmentová

Zuzana Kmentová

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som osobka, žena a holka zaroven. Som omyl prirody. A hlavne som trdlo. Zoznam autorových rubrík:  Leazuzo mne - o čom inomz knihy myslienokSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu