Mizzerný týždeň

Autor: Zuzana Kmentová | 20.2.2011 o 13:40 | Karma článku: 2,49 | Prečítané:  781x

Alebo O tom ako sa zrádzajú hodnoty.Jedného krásneho dňa, v jednom krásnom meste, na jednom utajenom mieste. S nesprávnymi ľuďmi. S ohnivou vodou. Prečo? Lebo uctievam zvrátené hodnoty.

Jedného krásneho dňa, v jednom krásnom meste, na jednom utajenom mieste. S nesprávnymi ľuďmi. S ohnivou vodou. Prečo? Lebo uctievam zvrátené hodnoty.

Super ľudia, aj keď nesprávny. Fajn zábava – rozhovory nepochopiteľných veciach. Všetko by bolo ok. Ak, a teraz príde ten háčik, ak by jeden človek bol niekým iným. Zábava v podaní ohnivej vody. Únava sa stupňuje. Ten človek sa ku mne po stý raz zase nebezpečne blíži. Už viem, že dnes nespím doma.

Prečo? Lebo mám pomýlené priority. Prvá pusa. Druhá. Tretia. Pohľady, na ktoré sa nezabúda. Výčitky v ich očiach. Je mi jasné že je to po stý raz zase chyba.

Precitnem. Chladno. Na mne deka. Vedľa mňa čosi horšie. Poznáme sa. Snáď z toho nebude robiť vedu. Blbosť. Poznáme sa. Bude z toho robiť vedu. Zase sa pochváli. A zase to len mne poškodí.

Prečo? Lebo sa rada schovávam pred svetom. Na tajnom mieste. V meste plnom lží a pretvárky. Ani som netušila. Teda tušila. Myslela som že moje hodnoty nebudú zradené.

Roky dozadu. Miesto nepodstatné. Človek dávno zabudnutý. Čin nezabudnuteľný. Zrada hodnôt. Netuším, či tušila tá prvá, že je aj tá druhá. A či vôbec vedela, že som to ja. Stane sa raz. Dva Tri. Občas som tušila o prítomnosti nejakej prvej, podstatnej. „Lásky“. Po stý raz sa nad tým nezamýšľam. Rôzni ľudia. Rovnaký problém. Nepoznám ich. Už ich nestretnem. Nemusím riešiť ich problémy. Na ulici sa len otáčať, či mi nejaká nepríde rozbiť nos. Prečo? Lebo som si to zasúložila.

Až jedného krásneho dňa. Chvíľková známosť. Nebola až taká chvíľková. Uhnal ma. Predtým sa to nevolalo „vzťah“. Teraz po mne, večne tej druhej, tajnej, niekto chcel vzťah. Prečo? Pre istotu, aby som nad ránom neutiekla. Bola to skôr zábava ako vážne. Prečo? Zo strachu, že mi urobí to čo oni ich „láskam“ robili so mnou. Netrvalo dlho. Stála som pred otázkou. Možnosťou byť ako oni. Človek si uvedomí čo sa to je až keď si to sám vyskúša. Odmietla som. Asi mesiac po tom. Stál pred tou istou otázkou ten čo ma uhnal. Vybral si inú možnosť ako ja. Prečo? Lebo nad tým nerozmýšľal. Nezostalo to na jednu noc. Ex. Vtedy som sa rozhodla. Už sa nevrátim tam, kde som bola. Už nebudem tá druhá tretia x-tá. Prečo? Lebo ja na to vždy doplatím.

Pomaly sa pod dekou obliekam. Chlad. Tma. Ticho. Prenikavé zvuky starej budovy. Pozerám do priestoru. Už to nepotrvá dlho. Čoskoro sem už neprídem. Na tajné miesto. Prečo?

Lebo to, čo vedľa mňa leží. A systematicky ma ničí. Aj keď priznávam svoju vinu, ja som mu dala tú moc, môcť mi ublížiť. To telo, ktoré mimo zmyslovo hladí moja ruka. Obor v menšom vydaní, scvrknutý na človeka. To je môj bývalý. Človek, ktorý zo mňa urobil ďalšiu EX.

Zapálim si. Na pach páliaceho sa tabaku sa zobudí. Nehovorím. V hlave mi doznieva myšlienka na odchod. Koľko krát tu ešte budem, kým to bude na mňa až príliš? Asi mi niečo hovorí. Nevnímam. Myslím na to že odtiaľto nemôžem ujsť. Chcela by som. Ako veľmi by som chcela. Prečo? Lebo sa hnevám na seba. Lebo som mu to dovolila. Lebo je moja vina, že si ma neváži ani ako človeka – nedala som mu dôvod.

Cigareta dohorí. Ľahnem si. Schúlim sa do klbka. Prikryjem sa. Tajne dúfam, že sa ma nedotkne. Prečo? Lebo to chcem aj nechcem. Ráno som nepríjemná. Tuším nejakú zradu. Hnevám sa. Nepoviem to nikomu.

Pár dní po tom. Druhý deň v týždni. Utorok. Obed. Blízko miesta, kde som sa narodila. Dva bloky preplnených panelákov odtiaľ. Už ho vidím. Ešte stále si myslím, že sa to nestane. Nie dnes. Nie je čas. Prečo? Lebo osud neexistuje.

Výťah. Dvere jedna. Dva. Tri. Byt. Prázdno. Ticho. Menčester junajtid. Čas tlačí. Smejeme sa. Sme triezvy. Prečo? Lebo som to sľúbila. A preto, že mu to dĺžim už pol roka. Stále si myslí že nič nebude. Vlastne dúfam. Bolo mi spomenuté niečo s jeho frajerkou. On zatĺka. Keď má dobrú náladu nezatĺka okato. Je obed. Mikina, tričko, nohavice dole. Spodné prádlo. Uhnúť. Ani nápad. Keď sa ti nechce tak sa prisiľ. Sľub je sľub. Prečo? Lebo to robím kvôli sebe a to príkazom. Zvalená na posteľ. Jedna pusa. Druhá Tretia.

Jedna hodina. Oblečená dopíjam svoji kofolu. Ticho. Asi by som mala rozprávať. Vykecať sa dá zo všetkého. Nepovie to. Viem to. Prečo? Lebo je zadaný. Odprevadí ma pod bránu. Ani pusa ani nič.

Po chvíli. Podávam hlásenie. Misia splnená.

Ružinov. Autobus. Cesta. Ohnivá hruška. Snažím sa nemyslieť. Nie na to, čo bolo necelé dve hodiny dozadu. Telefón. Mierna depresia. Čo ak. Prečo? Človek ako ja si vždy uvedomí čo a ako.

Skalicka. Hokej. Cigarety. Hlavne tie cigarety a pivo. To jediné mi bráni zosypať sa. A potom tá tona ľudí, čo na to čakajú. Prehra. Cesta domov. Príjemný rozhovor s kamarátom. Prečo? Lebo slovo baliť je viacvýznamové.

Ujo z tajného miesta. Na truc si sadne vedľa mňa. Prečo? Nemá zmysel sa zamýšľať nad tým prečo mu vadí že ma niekto balí. Niekoľko krát ho požiadam o odsadnutie. Trucuje. Mám talent na jednu vec. Vždy ho viem uraziť. Odsadá si. Prisadám si ja k nemu. Prečo? Lebo takto nie. Nech sa neuráža. Ľahne si na mňa. Zamyslím sa. Krok dopredu a skok naspäť. Prečo? Lebo špina charakter, nemusí byť až taký zlý. Odchádzame spolu.

Smerujeme na tajné miesto. Zastavím sa. Netrápi ma že som na ceste. Spýta sa čo je. „Ak pôjdem dopredu, za tebou, bude to skok naspäť. Ak pôjdem naspäť bude to krôčik dopredu.“ Prečo? Lebo milión krát opakovaná chyba je už hlúposť. Napriek všetkému sa pohnem za ním. Na tajnom mieste sú ľudia. Prečo? Lebo osud existuje, a vie že by som tú chybu urobila. Lebo „chtíč je velikej“. Vypijem pol litra vody. Odchádzame. Odprevádza ma. Nevenujem mu ani pohľad. Ani pusa ani nič. Prečo? Lebo ani jeden nechceme. Ja nechcem.

Pár dní na to. Požiada ma o láskavosť. Nechce sa mi. Premôžem sa. Prečo? Lebo chcem byť dobrý človek. Tak sa s ním stretnem. Nechcela som ho vidieť. Pomôžem mu. Zisťujem, že on je zadaný. So slečnou, ktorú chcel jeho kamarát. Irónia. Nehnevám sa. Rozmýšľam prečo mi to nepovedal sám. Prečo? Lebo sa tvári ako kamarát. Kamaráti si hovoria detaily života ako je – som zadaný a šťastne.

Trvá to pár dní. Mám dlhé vedenie. Nakoniec si dám dva a dva dokopy. Je to nevera. A bodka. Za týždeň dva krát. Porušila som zvrátené hodnoty. Daň za to. Depresia. Záleží iba na tom ako sa k tomu človek postaví. Prečo ? Lebo všetko je to moje rozhodnutie.

Možno je to pravda. A možno nie. Možno opisujem svoje chyby. A možno mlžím. A možno to ani nepíšem ja. Kto teda som ? Prečo ? Lebo

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?